Ako sme sa našli...

Bývame v malom mestečku neďaleko Žiliny – Kysucké Nové Mesto. V našej domácnosti to odjakživa štekalo, pískalo, či spievalo. Štekanie skvele zastávala naša fenka – kríženec Dáška. Robila nám spoločnosť celých 14 rokov. Marec 2005 bol pre nás veľmi smutný mesiac, pretože naša Dáška ochorela a museli sme sa s ňou rozlúčiť. Navždy jej však ostane miesto v našom srdiečku. „Ak v raji nie sú psy, potom chcem po smrti ísť tam, kam odišli oni.“ /Will Rogers/ Zrazu bolo v našom byte veľmi smutno a rozhodli sme sa, že to tak nesmie dlho zostať. Nastalo pátranie po psíkovi, ktorý by sa podobal našej Dášenke. Objavili sme dve plemená, ktoré by prichádzali do úvahy, a to Lhasa apso a Tibetský teriér. Šteniatko tibetského teriéra čiernej farby sme v tej dobe nenašli, takže v máji 2005 k nám zavítala fenka Lhasa apso – naša Yassinka. A u nás bolo zase veselo. Na podnet chovateľky pani Júlie Černej sme absolvovali prvú výstavu. Začiatky bývajú ťažké, učila sa nielen naša malá fenka, ale hlavne my, ako začínajúci vystavovatelia. Tibeťáci nám však neschádzali z mysle, vždy som hovorila, že raz si kúpim aj tibeťáka. Po zvážení všetkých pre a proti, vo februári 2006 pribudla do našej „svorky“ malá tibeťáčka Dynka. Do výstavného kolotoča pribudla ďalšia tibetská slečna. Takže takto sa začala naša výstavná kariéra a dúfame, že v budúcnosti sa sľubne rozbehne aj tá chovateľská. V dnešnej dobe to teda u nás šteká – tibetské duo: výšky si výborne zastane Yassinka, basy má na starosti Dynka, spieva: 2 andulky – Biela a Modrý, píska: naše vianočné prírastky papagájovce nádherné – Raráš a Raráška a ešte aj žblnká – akváriové rybičky.

Prosím zoznámte sa s našimi tibetskými slečnami:

YASSI  AGÁTA  LUX:

Volám sa Yassinka a som lhasáčka. A vraj typická, to často hovorí panička. Prišla som do mojej "svorky" z Ružindola, zo známej chovnej stanice - Agáta Lux - od pani Júlie Černej. Moja tvrdohlavá povaha sa prejavovala už od šteniatka. "Ja nebudem spať v košíku ani na posteli, keď na balkóne je v lete super, ja nebudem papkať tieto granulky, chcem skúsiť aj iné, ja sa nebudem ponáhľať, mám predsa čas....ja, ja, ja...A toto moje "ja" mi zostalo, aj keď k nám zavítalo to dlhonohé čudo. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že tu nie je len na návšteve a samozrejme som jej to dala jasne najavo, veď "ja" som tu bola prvá! Veľmi rada jej to aj teraz občas pripomeniem, hoci sa musím priznať, že preteky na prechádzke vo dvojici sú super. Len pozor, aby ma nepočula. Niekedy si ju pustím k telu, a vtedy panička hovorí, že sme ako "suchý zips". Znesiem aj to, že hoci má svoj košík, spí napchatá v tom mojom práve vtedy, keď som tam ja, to je potom plný košík srsti. Ale keď ma ťahá za srsť, to jej nedarujem! Hoci ju už teraz nedobehnem /to pre tie dlhé nožiská/, vždy vystihnem chvíľku nepozornosti, keď ju môžem schuti vyhrešiť. Mojou "jedinou" slabou stránkou je pískacia loptička. Pozor, počujete....Panička hovorí, že som na nej závislá. Aj tú odpornú výstavu znesiem, pokiaľ sa môžem hrať s loptičkou. Dovtedy ten výstavný zhon nebol nič moc a s radosťou som ho ignorovala. Ak chcem, aby mi loptičku niekto hádzal, dokážem kňučať, vrčať, štekať a bublať až do omrzenia. A verte mi, vždy sa parťák na hru nájde. Nebojím sa nikoho, hoci k cudzím som zo začiatku nedôverčivá. Zato priateľom rada nechám otlačok mojej packy na nohaviciach. Bojím sa akurát ráchania petárd, a to veľmi. Moc tomu nerozumiem, čo to tí ľudia takto vlastne oslavujú? Veď pri tom nič nepočujú! Ále poďme sa radšej hrať, kde to pískla tá loptička...?

DOLLY M-V KMECOVI:

Hovoria mi Dynka, Dyn, Dyna, niekedy aj čert, čertisko, potvora. Nemám s ničím problém, veď hneď po príchode od chovateľky Mirky Kmecovej z chovnej stanice M-V Kmecovi, som všetkých členov mojej novej rodinky privítala. Alebo privítali oni mňa? To je predsa jedno, hlavne, že je sranda. Potešila som sa hlavne Yassinke, aj keď sa zo začiatku tvárila ako netýkavka. Mám vždy dobrú náladu, panička hovorí, že som „slniečko“. Som všade, kde sa niečo deje. A ak sa náhodou nič nedeje, tak garantujem, že sa začne. Najradšej lietam po lúke a vychutnávam si prechádzky, samozrejme aj s Yaskou. Niekedy sa mi podarí chytiť ju za chvost, alebo za ucho. To panička nemá rada, vraj ako bude vyzerať na výstave. Ozaj výstavy sú celkom fajn, žiadny problém, pokiaľ sa na podlahe nešmýka. Poslúchať sa mi moc nechce, no môjho pána to neprestáva baviť. To je potom samé sadni, ľahni, poď sem. Teraz už reagujem asi na štvrté zavolanie. Dobrý pokrok, čo poviete? Stráženie zatiaľ nechávam na Yassku, predsa má viac odvahy. Jednu vec si na prechádzke neodpustím. Aj keď na mňa dávajú pozor, vystihnem okamih nepozornosti a s radosťou sa okúpem v Kysuci. Yassinka ma za to patrične vyhreší, dáva pritom pozor, aby si náhodou nenamočila packy, ale je to paráda. Ak na prechádzke stretneme ľudí, hoci sa na nich rútia dva „plyšové medvede“, reagujú odlišne. Panička vtedy kričí, „hladkajte najskôr tú väčšiu, je prítulnejšia!“ Yasska ma ale vždy učí, že s cudzími treba jednať opatrne. Tak si ich teraz najskôr okukám, porozmýšľam a až potom sa priblížim. Ešte jedno vám prezradím. Keď sa poriadne natiahnem, vidím, čo sa deje na stole. Aj Yassinku som naučila vyskočiť na stoličku. Fajn je aj posedieť si niekomu na kolenách, takto vám nič v domácnosti neujde. Pozor na návštevy, niekedy sa tvária prekvapene. A ešte niečo, nepúšťať sliepky, lebo vtedy neposlúcham, vôbec. Ale, čo tam potom, poďme si dať preteky...